Gejza Hudec, brat architekta (22. 2. 1907 – 23. 2. 1933)

            Posledné dieťa v rodine Juraja Hudeca, Gejza Hudec (Hugyecz Géza), narodené v období najväčšieho rozmachu rodiny i stavebnej firmy v novej rodinnej vile 22. februára 1907. V rokoch 1913 – 1921 absolvoval štyri ročníky ľudovej chlapčenskej evanjelickej školy a štyri ročníky evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici, v roku 1922 piaty ročník evanjelického gymnázia v Bratislave. Bolo to obdobie úplného rozvratu jeho rodiny – smrť otca, úmrtie matky, strata všetkého rodinného majetku v Banskej Bystrici.

             Jedinou istotou ostala súdržnosť súrodencov. Od roku 1922 sa o neho starali manželia Jánossiovci – sestra Jolana, ktorá sa vydala za profesora Istvána Jánossiho. Keďže živiteľ rodiny neovládal slovenčinu, vo svojej pedagogickej práci pokračoval v Budapešti a tu pokračoval vo svojich štúdiách aj Gejza.

             Rodinná tradícia ako aj jeho nadanie ho predurčili po maturite ku štúdiu architektúry (1925 – 1929, Budapešť). Najstarší brat Ladislav plánoval príchod svojho brata do Šanghaja, dokonca mal v úmysle zanechať mu svoju firmu. Považoval ho za veľmi nadaného. Gejza bez problémov pokračoval vo svojom štúdiu, avšak jeho bohatý citový život ho stále priťahoval „domov“ k zeleným stráňam a adrenalínovým lyžovačkám a horolezectvu v rodnom kraji. Vracal sa do Pešti s mnohými medailami za víťazstvá v lyžiarskych pretekoch a so spomienkami na starých priateľov.  Zatiaľ sa nevie presne, čo zapríčinilo, že vysokú školu opustil bez diplomu. V liste z roku 1929 spomína návrat z kasární v Revúcej, je možné, že jeho štúdium prerušilo povolanie na povinnú vojenskú službu v Československej armáde.

             Vzápätí dostáva príkaz od Ladislava na cestu do Šanghaja cez USA, ale peniaze mu posiela iba na cestu do USA. Ďalšiu cestu až do Šanghaja si mal zabezpečiť z vlastného zárobku a pritom sa naučiť perfektne po anglicky. Svoju situáciu opisuje v liste banskobystrickému priateľovi z New Yorku. Do Šanghaja sa dostal, ale vzťah bratov sa nezlepšil. Gejza sa osamostatnil a žil vlastným životom, žiaľ, iba krátko. Na zauzlenie čriev ho operovali už počas americkej cesty, v Šanghaji sa to zopakovalo s tragickým koncom. Zomrel 23. februára 1933. V roku 1934 bol pochovaný do rodinnej krypty v Banskej Bystrici.

Úryvok listu priateľovi Kornelovi Reinhardovi písaný z New Yorku (uvádzame v pôvodnom doslovnom znení):

Adresát:                      Reinhardt Kornél, bankový úradník

                                    Horná ul. 8
                                    Banská Bystrica

                                    Czecho-Slovakia                    Praha 16. 2. 1930, Banská Bystrica 18. 2. 1930

Odosielateľ:                G. G. Hugyecz

                                    1531 Benson St.,

                                    Bronx

                                    New York                               3. februára 1930

Milý Koro!                                                                 New York 2. febr. 1930

Nehnevaj sa, že si musel tak dlho čakať, ale teraz mi naozaj nezostáva čas

na písanie listov. Aj teraz píšem iba narýchlo, čo ma napadne,

 nesystematicky. Odpustíš mi? 4 týždne som chodil za zamestnaním vo

 svojom odbore, ale nedostal som ho ani bez nároku na výplatu. Pomery sú

veľmi zlé po jesennom krachu burzy + v Únii sú milióny nezamestnaných,

z toho väčšina v New Yorku. Všade znižujú počty zamestnancov. Mesiac

som chodil po architektoch po stavbách a hľadal som prácu ako kreslič,

stavbár, nájomný robotník dokonca aj zadarmo, aby som bol na stavbe do

septembra, kedy sa chcem prihlásiť na večernú univerzitu.

Vylúčené. Bez výplaty sa nesmie pracovať, to nedovoľujú odbory,

aby som nezabral pracovné miesto niekoho, kto potrebuje výplatu.

Ale do frasa, ak budem sedieť doma, tak sa nikdy nenaučím po

anglicky. Potrebujem zamestnanie, nech sa deje, čo sa deje. Znovu som

prešiel mesto, teraz už s inými plánmi – nájsť hocijakú prácu. Tak som si

našiel terajšie miesto – som čašníkom za denných 1,25 dolára a jedlo.

Nedeľa je voľná. Ak to spočítaš, tak zistíš, že to akurát stačí na nájom (25

dolárov) a na električku – ráno a večer 1 - 1 hodina cesty, keď mám školu

večer ešte 1 a pol hodiny). Nevadí, bude aj lepšie. Večer chodím do školy.

Ináč sa cítim výborne. Úplne voľne, na vlastných nohách a vyžijem.

Pravda, momentálne by som ani nemal čas na iné výdavky, tak mám nabitý

deň. Je to výborný pocit, že môžem robiť, čo chcem. A plánujem všeličo, čo

sa týka mojej budúcnosti.

Uvidím, čo sa mi podarí z toho uskutočniť. To už vidím, že to potrvá

dlho, kým sa usadím. 4 - 5 rokov Amerika, potom niekoľko rokov Čína.

Kto vie, kam pôjdem odtiaľ? Čo bude s vnukmi? Takto by som sa v najlepšom

prípade mohol oženiť až okolo 35 - ky, ak ma počas tak dlhotrvajúcej samoty

nepochytí chuť ostať starým mládencom. (Ale tomu predsa len neverím. Ak aj neskôr, ale predsa!) Zatiaľ ma zamestnávajú takéto pevné plány a v skutočnosti nemám obavy z

 takéhoto nebezpečenstva. Veď 10 rokov kľudne môžem počkať. Stačí, keď

budem až potom rozmýšľať.

Hoci aké milé dievča je práve teraz na obzore. Škoda, že sa neviem zblázniť teraz

do niekoho. Mr. Burch, priateľ Laciho, ma pozval nedávno k nim na večeru. Býva 32 kilometrov od

New Yorku, v menšom vilovom mestečku. Má dvoch synov a 19 - ročnú dcéru, študujúcu dejiny.

Dievčina, ale aká. Naše dievčatá by sa mohli od nej učiť prirodzenosti.

Zatiaľ poznám zblízka iba ju, ale ak by sa jej podobali aj ostatné, tak je to šťastný štát.

Afektovane sa hrať na veľkú dámu? Ani v najmenšom. Prirodzená, bezprostredná, milá –

akokeby mi bola mladšou sestrou (zle čitateľné).

Čo však môžem robiť – večerami, keď spomínam na naše kamarátky, aj ju priradím medzi ne.

Starký, mohol by si prispieť zopár podarenými obrázkami – lyžovanie, túry, dievčatá.

Jednej nedele, keď ma chytila túžba po lyžovačke, som vyrobil z pozostatkov mojej zelenej skokanskej košele a z kartonu tvar štítu. Doprostriedka som prilepil tvoj záber

zo zasneženej Patrie v Štrbe, okolo moju zbierku klubových znakov a kvet plesnivca, ktorý si mi daroval. Povesil som ho na stenu mojej izby k posteli. Nad mojou hlavou visí a 

stráži ma plstená bábika, (halena baba), pamiatka z Kremnice.

Pozdravujem všetkých. Bozkávam ťa Géza

(písané kolmo na stranu drobným písmom)

Z bystrických pamiatok sú stále so mnou retiazky od Zoliho a od teba.

Zoliho retiazku nosím na krku a na tvojej nosím hodinky. Takto denne

na vás myslím.